Jdi na obsah Jdi na menu
 


Amerika: Proroctvo

 

PRELÚDIUM

 

Tienistá dcéra Urthona si zastala pred červeného Orca.

Keď štrnásť sĺnk chabo prešlo ponad jeho temný príbytok;

priniesla jedlo v železných košíkoch, jeho nápoj v pohároch zo železa;

korunovaná helmou a temnými vlasmi tá bezmenná žena stála;

tulec so svojimi horiacimi šípmi, luk ako noc,

keď mor býva vystrelený z nebies; žiadne iné zbrane ona nepotrebuje:

nezraniteľná hoc nahá, až na oblaky okolo jej bedier,

ich hrozné záhyby v temnom vzduchu; stála ticho sťa noc;

lež nikdy nemohol z jej železného jazyka hlas či zvuk vzísť;

nemý až do toho strašného dňa, kedy Orc okúsil jeho prudké objatie.

 

Temná panna; povedal zarastený mladík, tvoj neoblomný otec sa zhrozil;

skul moje desaťnásobné okovy, kým moja duša stále vysoko vzlieta;

niekedy orol kričiaci na oblohe, niekedy lev

zakrádajúci sa v horách, & niekedy veľryba som bičujúca

zúriacu bezodnú hlbinu, o chvíľu zas had stáčajúci

sa okolo pilierov Urthona, a okolo tvojich temných ramien,

na kanadských divočinách sa stáčam, mdlá moja duša sa stáča.

Lebo dolu spútaný roztrhávam tieto jaskyne; keď donesieš jedlo

zavíjam svoju radosť! A moje červené oči sa snažia uzrieť tvoju tvár:

Márne! Tieto oblaky sa prevaľujú sem a tam, & schovávajú ťa pred mojím zrakom.

 

Tiché ako zúfajúca láska, a silné ako závisť,

zarastené ramená trhajú svoje putá, slobodné sú päste hnevu;

okolo strašných levov zachvátil rýchlo dýchajúc bojujúce lono;

radovalo sa; odložila nabok svoje oblaky usmiala sa prvorodeným úsmevom;

sťa keď čierny oblak ukáže svoje blesky v tichej hlbine.

 

Čoskoro uzrela ako strašný chlapec spustil svoj panický plač.

 

„Poznám ťa, našiel som ťa, & nedovolím ti odísť;

si obraz Boha, ktorý zotrváva v temnote Afriky;

a si padlá ,aby si mi dala život v krajoch temnej smrti.

Na svojich amerických pláňach cítim bojujúce súženia

odolané koreňmi, ktoré zvíjajú svoje zbrane do spodnej hlbiny:

vidím hada v Kanade, ktorý mi dvorí k jeho láske;

v Mexiku Orla, a Leva v Peru;

vidím Veľrybu v Južnom mori, odpíjajúcu z mojej duše.

Ó aké rozorvanie údov cítim! Tvoj oheň a môj mráz

sa miešajú v zavíjajúcich bolestiach, v brázdach za tvojho trhania hromom;

toto je večná smrť; a toto sú muky dávno predpovedané.“

 

(Neoblomný bard zastal, zahanbený svojou vlastnou piesňou; nahnevane roztočil

svoju harfu vo výške znejúcu, potom hodil jej žiariaci rám proti

zrútenému pilieru lesknúcich sa črepín; potichu sa otočil

a blúdil dolu údoliami Kentu v chorých a strašných žalospevoch.)

 

PROROCTVO

 

Strážny Princ Albionu pálil vo svojom nočnom stane

chmúrne ohne naprieč atlantickou žiarou k brehom Ameriky:

párujúc duše mužov vojny, ktorí vstali v tichej noci,

Washington, Franklin, Paine & Warren, Gates, Hancock & Green;

Stretávajúci sa na brehu žiariaceho krvou od albionského prudkého Princa.

 

Washington prehovoril; Priatelia Ameriky, pozrite naprieč Atlantickým morom;

zohnutý luk je zdvihnutý v nebi, & ťažká železná reťaz

klesá v putách z albionských štítov naprieč morom, aby spútala

bratov a synov Ameriky, kým naše tváre bledé a žlté;

hlavy zohnuté, hlasy slabé, oči sklonené, ruky prácou zmorené,

nohy krvácajúce na horúcich pieskoch a brázdy biča

klesajú ku generáciám, ktoré v budúcich časoch zabudnú.

 

Mocný hlas ustal; lež hrozný výstrel prehrmel ponad ťažknúce more;

východný oblak sa roztrhol; na svojich štítoch stál albionský zúrivý Princ,

v dračom postoji bijúc svojimi šupinami o polnoci povstal,

a zapálil červené meteory okolo albionského kraja pod ním.

Jeho hlas, jeho kadere, jeho hrozné plecia a jeho žiariace oči

sa zjavili Američanom nad oblačnou nocou.

 

Slávnostne sa dvíhajúce atlantické vlny medzi pochmúrnymi národmi,

nadúvajúce sa, chrliace zo svojich hlbín červené oblaky a zúriace Ohne!

Albion je chorý. Amerika omdlieva! Zúri rast Zenitu.

Sťa ľudská krv rozhadzujúca svoje žily všade okolo mesačného neba,

červené povstali oblaky z Atlantiku v pustých kolesách krvi

a v červených oblakoch povstal Div nad Atlantickým morom;

Silný! nahý! Človek prudkým ohňom horiaci, sťa klin

železa rozžeravený v peci; jeho hrozné údy boli ohňom

myriád oblačných terorov, vlajok temných & veží

obkolesených; teplo, ale nie svetlo šlo cez zadymenú atmosféru.

 

Kráľ Anglicka pozerajúc sa na západ sa chveje pri vízii:

anjel Albionu si zastal vedľa Kameňa Noci, a uzrel

teror sťa kométu, alebo ako planétu červenú,

ktorá sa kedysi obklopila blúdiacimi kométami vo svojej sfére.

Potom Mars, ty si bol naše centrum, & tri planéty preleteli okolo

tvojho karmínového prstenca; tak vždy bolo Slnko rozorvané z tvojej červenej sféry;

strašidlo vyžarovalo svoju hroznú veľkosť škvrniac celý chrám

dlhý lúčmi krvi; & potom sa ozval hlas, a zatriasol chrámom.

 

Ráno prichádza, noc sa rozkladá, stráže opúšťajú svoje dŕžavy;

hrob je puknutý, korenie rozsypané, tkanivá zložené;

kosti smrti, pokrývajúca hlina, šľachy zmrštené a vysušené.

obnovujúci sa otras, inšpirujúci pohyb, dýchajúci! zobúdzajúci!

Skáče sťa vyslobodení zajatci, keď puknú ich okovy a mreže.

 

Nechaj otroka zomieľajúceho v mlyne bežať do poľa:

nechaj ho pozerať sa hore do nebies a smiať sa v jasnom vzduchu;

nechaj tú spútanú dušu uzavrieť sa do temnoty a do nariekania,

ktorej tvár nevidela úsmev po tridsať únavných rokov;

povstaň a pozri, jeho reťaze sa uvoľnili, dvere jeho žalára sú otvorené.

A nechaj jeho manželku a deti opustiť utláčateľovo pustošenie;

obzerajú sa po každom kroku & veria, že je to sen.

Spievajúc. Slnko opustilo svoju čerň, & našlo si sviežejšie ráno

a krásny Mesiac sa raduje v jasnej a bezoblačnej noci;

lebo Impérium už nie, a teraz Lev & Vlk sa vytratia.

 

V hromoch zmĺka hlas. Albionský Anjel zúriaci pálil

pri Kameni Noci; a sťa Večné Levy zavíjajú

za hladomoru & vojny, odvetil. Nie si ty Orc, ktorý v podobe hada

stojí pri bráne Enitharmony aby pohltil jej deti;

blasfemický Démon, Antikrist, nenávidiaci Dôstojnosti;

Milovník divokých rebélií, prekračovateľ Božieho Zákona;

prečo si prišiel pred oči Anjelov v tejto strašnej podobe?

 

Hrôza odvetila: Ja som Orc, zvinutý okolo toho prekliateho stromu:

časy sa skončili; tiene ustupujú, aby sa ranné siete zlomili;

prudká radosť, že Urizen zmenil desať prikázaní,

ktorý nocou viedol hviezdne vojská cez širokú divočinu:

ten kamenný zákon som rozdupal na prach: a rozprášil náboženstvo naprieč

štyrmi vetrami ako roztrhanú knihu, & nikto už nezozbiera listy,

ale budú hniť na púštnych pieskoch, & pohltené budú v bezodných hlbinách;

aby púšte rozkvitli, & hlbiny sa zvraštili do fontán,

a aby obnovili prudkú radosť, a aby pukol kamenitý strop.

Tá bledá nábožná lesť, hľadajúca Panenskosť,

ju nájde v neviestke, a v hrubo-krytej cti,

nepoškvrnenej, hoc znásilnenej v jej kolíske noci a rána:

lebo všetko, čo žije, je sväté, a život má rozkoš v živote;

pretože duch sladkej rozkoše nemôže byť nikdy poškvrnený.

Ohne zaobalili zemeguľu, ale človek nie je pohltený;

medzi pažravými ohňami on kráča: jeho nohy sa stávajú podobné mosadzi,

jeho kolená a stehná striebru, & jeho hruď a hlava zlatu.

 

Znejte! Znejte! Moje hlasné trúby vojny & varujte Trinástich Anjelov!

Hlasne zavíja večný Vlk! Večný Lev bičuje svojím chvostom!

Amerika je potemnená; a moji trestajúci Démoni zhrození

sa krčia pred ich jaskyňami hlbokými sťa kože vyschnuté vo vetre.

Nemôžu roztĺcť obilie, 'ni stlmiť tučnotu zeme.

Nemôžu tĺcť žiaľmi, 'ni skrotiť pluh a rýľ.

Nemôžu zamurovať mesto, 'ni vykopať zákop okolo zámku princov.

Nemôžu prinútiť roztlčený dub k tomu, aby prerástol hory.

Lebo hrozní muži stoja na pobrežiach, & v ich róbach vidím

deti schovávajúce sa pred bleskami, tam stojí Washington

a Paine a Warren s čelami zdvihnutými na východ.

Ale oblaky zastierajú môj starecký zrak. Zjavenie zďaleka!

Znejte! Znejte! Moje hlasné trúby vojny a varujte Trinástich Anjelov:

Ach, zjavenie zďaleka! Ach, povstalci, čo trhajú prastaré

Nebesá; Večná Vretenica samozhojená, prevaľujúc sa v oblakoch

ťa vidím v tlstých mračnách a temnote na pobreží Ameriky.

Píšuc v súžení zdeseného pôrodu; červené plamene chocholmi búriacich sa

a oči smrti; neviestkino lono často márne otvorené

nahor v obrovských kruhoch, teraz sa časy vrátili k tebe,

pohlcovač svojho rodiča, teraz sa tvoje nedokonalé muky obnovujú.

Znejte! Znejte! Moje hlasné trúby vojny & varujte mojich trinástich Anjelov!

Ach, strašný pôrod! Mladé rozlomené! Kde sú tvoje nariekajúce ústa?

A kde je materské mlieko? Miesto toho neustále syčiace čeľuste

a schnúce pery padajú s čerstvým hnusom; teraz sa prevaľ v oblakoch,

tvoja matka sa uložila roztiahnutá na pobreží pod tebou.

Znejte! Znejte! Moje hlasné trúby vojny & varujte mojich trinástich Anjelov!

Hlasne zavíja večný Vlk: Večný Lev bičuje svojím chvostom!

 

Nato plakal Anjelov hlas, & kým plakal, hrozné výstrely

trúb udreli a hlasite sa rozozneli naprieč atlantickou hlbinou.

Žiadne trúby neodpovedajú; žiadna odozva poľníc či píšťal,

tiché ostávajú Kolónie a odmietajú hlasný poplach.

 

Na tých pustých tienistých horách medzi Amerikou a Albiónskym brehom;

teraz nedostupných kvôli Atlantickému moru: volali sa hory Atlantídy:

pretože z ich jasných vrchov môžeš prejsť do Zlatého sveta.

Prastarý palác, archetyp mocných Impérií,

dvíha svoje nesmrteľné útesy, vybudované v lesoch Boha

Aristonom, kráľom krásy, pre svoju unesenú nevestu.

Tu na ich kúzelných laviciach trinásti Anjeli sedia rušení,

lež oblaky z Atlantiku visia nad slávnostným stropom.

 

Prudko Anjeli vstali, & ako vstali, hlboký hrom sa rozoznel

okolo ich brehov: rozhorčene horiaci ohňami Orca,

a Bostonský Anjel nariekal nahlas ako leteli naprieč temnou nocou.

 

Nariekal: prečo sa chveje cnosť sťa vrah,

prečo hľadá únik pred zamračenými pohľadmi svojho nesmrteľného miesta?!

Musí sa milosrdný chvieť & prepustiť svoju radosť zaháľajúcim: teda moru?

To ho zosmiešňuje? Kto toto nakázal? Ktorý Boh? Ktorý Anjel!

Odstaviť milosrdných od skúsenosti, kým nemilosrdní

sú nezadržiavanými vykonávateľmi energií prírody;

kým ľútosť sa nestane tovarom, a milosrdnosť vedou,

že bohatí dostanú ešte viac, & piesčitá púšť je daná silným.

Ktorý Boh to je, že píše zákony mieru a zaodieva ich do búrky,

ktorý ľútiaci Anjel túži po slzách, a ukája sa vzdychmi,

ktorý snoriaci zloduch káže odriekanie & zaobaľuje sa

do tuku jahniat? Už nikoho nenasledujem, už nepreukazujem žiadnu poslušnosť.

 

Tak nariekal on, trhajúc svoju róbu a zhadzujúci svoje žezlo.

Pri pohľade na Albionského Ochrancu, a na všetkých trinásť Anjelov

strhol ich róby, prenechávajúc ich hladnému vetru, & zahodil ich zlaté žezlá

dole na Americkú zem. Rozhorčene oni zostúpili

strmhlav zo svojich nebeských výšok, klesajúc svižne sťa ohne

nad krajom; nahé a páliace boli ich črty zreté

v hlbokých chmúrach, pri Washingtonovi & Paineovi & Warrenovi si zastali

a plameň zakrývajúci revúci hnev v čiernej noci

pred Démonom červeným, ktorý horel naprieč Amerikou,

v čiernom dyme hromy a hlasné vetry tešiace sa vo svojej hrôze,

lámajúc sa v kúdoloch dymu z divokej hlbočiny, & zhromaždené tlsto

v plameňoch sťa v peci v kraji zo Severu na Juh.

V čase, keď trinásti Guvernéri, ktorých Anglicko vyslalo na zhromaždenie

v Bernardovom dome; plamene pokryli zem, dvíhajú svoj plač

trasúc svojimi duchovnými okovami sa oni ženú v hneve do mora,

aby stlmili svoje muky; pri nohách Washingtona padlého

sa plazia na piesku a zvíjajú sa od bolesti, kým všetci

britskí vojaci naprieč trinásť štátov zakladajú mučivé skučanie:

zahadzujú svoje meče & muškety na zem & utekajú

zo svojich táborov a temných hradov hľadajúc miesto, kam sa ukryť

pred ponurými plameňmi; a pred obrazmi Orca; za prizerania sa

Albionského Anjela; ktorý rozzúril svoje tajné oblaky otvorené

zo severu na juh, a spálil vše na krídlach hnevu pokrývajúceho

východnú oblohu, rozťahujúc svoje strašné krídla naprieč nebesami;

pod ním sa valili jeho početné vojská, všetka armáda Albionského Anjela sa utáborila

zatemňujúc Atlantské vrchy, & ich trúby zatriasli údoliami

ozbrojenými chorobami zeme, aby zakotvili nad Hlbinou,

ich počet štyridsať miliónov, nastupujúcich na východnej oblohe.

 

V plameňoch stáli a prezerali si armády načrtnuté vo vzduchu,

Washington, Franklin, Paine & Warren, Allen, Gates & Lee:

a počuli hlas Albionského Anjela dávajúceho hromový rozkaz:

jeho pohromy poslušné jeho hlasu vyleteli z oblakov

padajúcich nad Amerikou, sťa búrka, čo ich mala odrezať,

sťa sneť, čo odtína útle zrno, keď sa začne objavovať.

Temné je nebo nad nami, & chladná & ťažká zem pod nami;

a sťa vietor moru naplnený hmyzom stína človeka & šelmu;

a sťa more premôže zem v deň zemetrasenia;

Zúrivosť! Hnev! Šialenstvo! vo vetri sa prehnali Amerikou

a červené plamene Orca, ktoré sa ohradili revúc prudko okolo

nahnevaných brehov, a prudké hnanie sa ich obyvateľov spolu:

občania New Yorku zatvárajú svoje knihy a zamykajú svoje truhlice;

námorníci Bostonu spúšťajú svoje kotvy a vykladajú tovar;

pisateľ Pensylvánie púšťa svoje pero na zem;

budovateľ Virgínie zahadzuje svoje kladivo v strachu.

 

Potom bola Amerika stratená, premožená Atlantikom,

a Zem stratila ďalšiu porciu nekonečného,

lež všetko sa ženie spolu v noci a hneve a zúriacom ohni.

Červené plamene zúrili! Nákazy sa odvrátili! Potom sa prevalili so zlosťou

na Albionských Anjelov; potom Mor sa začal objavovať v červených pruhoch

na údoch Albionského Ochrancu, osýpky zmohli Bristolcov

a Lepra londýnsku Dušu, nakaziac všetky jej štvrte:

milióny zavíjali v strachu a odhodili svoje skované brnenie,

a pustili svoje meče a oštepy na zem, & stáli v nahej početnosti.

Albionský Ochranca sa zvíjal v mukách na východnej oblohe

bledo chvejúcej sa oproti jeho mozgu jeho lesknúce sa oči, zuby drkotajúce,

zavýjajúce & trasúce sa jeho nohy, chvejúce sa; v kŕčoch každý sval & šľacha,

chorľavejúc leží Londýnsky strážca, a s prastarý Yorkom

si skladajú hlavy na zasnežené hory, ich vlajkonosiči chorľavejú na oblohe.

 

Nákaza sa plazí na horiacich vetroch hnaných plameňmi Orca,

a zúriví Američania sa ženú spolu nocou,

vedení ponad Ochrancov Írska a Škótska a Walesu,

postihnutých osýpkami a opustivších fronty & páliacich svoje zástavy

pekelnými ohňami, deformujú svoje prastaré nebesá hanbou a smútkom.

Skrytý vo svojich jaskyniach, Bard Albionu pocítil ohromné pliagy.

Kapucňa svalstva narástla nad jeho hlavou & šupiny na jeho chrbte & rebrách;

a zdrsnení svojimi čiernymi šupinami všetci jeho Anjeli vystrašili prastaré nebesá.

Dvere sobáša sú otvorené, a Kňazi v ukradnutých šupinách

sa ženú do jašteričích úkrytov, schovávajúc sa pred ohňami Orca,

ktoré sa hrajú okolo zlatých kotúčov zúrivej túžby,

nechávajúc ženy nahé a žiariace žiadosťami mladosti,

lež ženské duše mŕtveho chradnutia v putách náboženstva

utekajú od svojho peria červenajúceho, & v dlhých archách sedia:

cítia nervy ich mladosti sa obnovovať, túžby prastarých čias,

nad bledými údmi sťa vinič, keď sa objaví útle hrozno.

 

Nad horami, v kotlinách, v mestách zúria červené plamene prudké;

nebesia sa roztopili zo severu na juh; a Urizen, ktorý sedel

nad všetkými nebesami v hromoch zaobalených, vystrčil svoju leprou postihnutú hlavu

zo svojej pobožnej svätyne, jeho slzy v záplave ľútostivej

padajú do hĺbky vznešenej! Označené sivými snehmi

a hromovými vzhľadmi, jeho závistlivé krídla mávajú nad hlbinou;

plačúc v zasmušilom zavíjajúcom žiali zostúpil on temne zavíjajúc

okolo postihnutých štvrtí, zaodetý v slzách & trasúci, klepúci sa v zime.

Svoje uskladnené snehy vysypal, a svoje ľadové skladiská

otvoril nad hlbinou, a Atlantické more v belosti sa chvelo.

Leprou postihnuté jeho údy, celý biely, a šedivý bol jeho vzhľad.

Plačúci v zasmušilých zavíjaniach pred neoblomnými Američanmi

schovávajúcimi Démona červeného oblakmi & chladnými hmlami zo zeme;

kým Anjeli a slabí muži dvanásť rokov smú vládnuť silným:

a potom ich koniec príde, keď Francúzsko obdrží Démonovo svetlo.

 

Strnulé chvenia trasú nebeskými trónmi! Francúzsko, Španielsko & Taliansko,

v hrôze sa pozerajú na štvrte Albionu, a prastarí Ochrancovia

omdlievajúci nad živlami, skosení svojimi vlastnými chorobami

sa pomaly odhodlávajú k zatvoreniu piatich brán ich zákonmi-vybudovaného neba

naplneného vybuchujúcimi vrtochmi a plesňami zúfalstva

s prudkými chorobami a žiadosťami, neschopnými zaraziť ohne Orca;

ale päť brán bolo pohltených, a ich závory a pánty sa roztopili

a zúrivé plamene spálili dookola nebesia, & dookola príbytky ľudí.

 

FINIS

 

Odhaľ draka skrze človeka; lietajúceho svižne sťa oheň

k blízkej sieni porady, kde sa jeho Anjelský obraz zjavuje.

 

V milom údolí krytom borovicami, ktoré večne naťahujú

svoje nehybné vetvy, stála sieň; vybudovaná keď mesiac vystrelil napred,

v tú strašnú noc, kedy Urizen volal hviezdy okolo svojich nôh;

potom pukol stred jej prstenca, a odhalil miesto pod sebou;

a Zem zbalená do gule, v obdĺžnikovej izbe, sa valila okolo jej sírového Slnka.

 

Do tohto hlbokého údolia situovaného pri plynúcej Temži;

kde Juraj Tretí zvoláva poradu & jeho Lordi & Občania sa stretávajú:

odrezaní od pohľadu smrteľníka Anjel prišiel; údolie bolo zatemnené 

oblakmi dymu z Atlantiku, ktoré sa vo zväzkoch valili

pomedzi hory, zasmušilé zjavenia sa skľučujú okolo domu.

 

Na stoličkách zo železa, ozdobených mystickými ornamentmi,

života kúzelnými silami zhustenými; pekelné tvary sú spútané v umení.

Koncil zasadol; všetci vstali pred zostarnutým prízrakom;

jeho snehobiela brada, ktorá sa tiahne sťa plápolajúce plamene nadol jeho širokou hruďou

vlhnúcou slzami, & jeho biele šatstvo vrhá zimné svetlo.

 

Potom sťa ozbrojené oblaky povstali strašne okolo severného bubna;

svet je tichý až na trepotanie sa vejúcich vlajok;

tak stále strachy rvali dom: ako keď slávnostná archa

odišla k neznámemu brehu, kým Sotha držal severné kormidlo,

kým k tej prázdnote neprišiel & padol; tak temný dom bol rvaný,

údolie sa hýbalo pod ním; jeho žiariace piliere v dvoch siahach,

a jeho stropy sa trhajú naprieč dole padajúc na Anjelské stolce.

 

(Potom Albionský Anjel vstal) uznášajúc zákutiu zbrojnice:

jeho štít, ktorý spútaval dvanásť démonov & ich mestá vo svojej guli

sňal zo svojho chvejúceho sa piliera; zo svojej jaskyne hlbokej,

jeho helma bola prinesená Ochrancom Londýnu, & jeho smädná kopija

múdrou dušou londýnskej rieky: ticho stál kráľ dýchajúci vlhké, skľučujúce hmly:

a na jeho zostarnuté údy pripevnili zbroj strašného zlata.

 

Nekonečné londýnske hrozné vežiská vrhajú strašnú tmu

dokonca aj na rozumné veci pod nimi, a z palácových múrov

okolo Svätého Jakuba chladia & ťažnú, dokonca k mestskej bráne.

 

Na rozsiahlom kameni, ktorého meno je Pravda on stál, jeho hmlistý štít

udrel o jeho žezlo, šupinami spútaná guľa hlasne zavyla; prastarý pilier

chvejúc sa potopil, zemetrasenie sa prevalilo pozdĺž masívny kôl.

 

V lesknúcej sa zbroji, svižnej sťa vietor; rozumnej, sťa oblaky;

štyria okrídlení heraldi vystrelili zúriace strely & zaduli na svoje trúby,

zlaté, strieborné, mosadzné & železné; ohňostroje sťažujúce sa rozorvávajú pobrežia.

Sťa biele oblaky stúpajúce z hlbín, jeho päťdesiatdva armád

zo štyroch štítov Albionu povstalo, nastupujúc okolo Princa;

Anjeli miest a diecéz a dedín a rodín,

v zbroji sťa v šľachách múdrosti, každý si svoje miesto drží.

 

V opozícií hroznej, vojnový oblak v myriádach vstal

v červenom vzduchu pred Démonom; (videnom dokonca aj smrteľnými mužmi;

oni ho volajú Preludom, & zatvárajú brány zmyslu, & vo svojich komnatách

spia sťa mŕtvi.) Ale sťa súhvezdie stúpajúce a žiariace

nad pokrytým oceánom; tak Anjeli Albionu viseli

sťa mračiaci sa tieň, sťa zostarnutí král v zlatej zbroji,

ktorý plakal nad brlohom, v ktorom jeho jediný syn zajatý

rebelmi bol zavraždený; jeho biela brada viala vo vetri.

 

Na horách & kopcoch snehu sa vznášal strašný prízrak;

a sťa hlasy nábožných mŕtvol, ktoré bývajú počuté v horách:

keď svätý elán zavetrí v roztomilých údoliach dozretej panenskej blaženosti;

taký bol prázdny hlas, ktorý nad Amerikou nariekal.

 

(FRAGMENT)

 

Sťa keď sen o Thiralathe letí naprieč polnočnou hodinou:

márne sa snílek načahuje po radostných obrazoch, oni letia

videné v zastrených rysoch v Údolí Leuthy, tak

Britské Kolónie pod žialiacimi Princmi miznú.

 

A tak Princovia miznú zo zeme, zriedka videní dušami ľudí

viac než zastrene: toto je podoba Anjelského kraja.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář