Jdi na obsah Jdi na menu
 


Európa: Proroctvo

„Päť okien osvetľuje jaskynného Muža; cez jedno dýcha vzduch;

cez jedno počúva hudbu sfér; cez jedno, večný vinič

prekvitá, aby mohol získať hrozná; cez jedno sa môže pozerať.

A vidí malé porcie večného sveta, ktorý rastie;

cez jedno; seba utekajúc von kedy sa mu len zachce, no on nechce;

lebo ukradnuté radosti sú sladké, & chlieb jedený v tajnosti je veselý.“

 

Tak spieval Škriatok vysmievajúci sa kým si sadal na pruhovaný Tulipán,

mysliac si, že nikto ho nevidel: keď prestal, ja som sa spustil zo stromov!

A chytil som ho vo svojom klobúku sťa chlapec zajme motýľa.

„Ako vieš všetko toto,“ povedal som, „malý Pane? Kde si sa naučil spievať túto pieseň?“

Zrúc sa v mojom zovretí, takto mi odpovedal:

„Môj pane, som tvoj. Rozkazuj mi, lebo ja musím poslúchať.“

 

„Tak teda povedz mi, čo je materiálny svet, a je snáď mŕtvy?“

On, smejúc sa, odpovedal: „Napíšem knihu na listy kvetov,

ak ma budeš kŕmiť myšlienkami lásky, & budeš mi dávať odteraz

pohár iskriacich básnických čačiek; keď budem tackavý,

budem ti spievať na tejto jemnej lutne; a ukážem ti celý živý

svet, kde každá smietka prachu je predchnutá radosťou.“

 

Vzal som ho domov na svojich horúcich prsiach: ako sme šli okolo

divokých kvetov, ktoré som zbieral; & on mi ukázal každý večný kvet:

smial sa hlasne, aby ich videl mrnčať, pretože boli zošklbané.

Vznášali sa okolo mňa sťa kadidlový oblak: tak som prišiel

k svojmu salónu a sadol si, a vzal som svoje pero aby som písal:

môj Škriatok si sadol na stôl, a diktoval EURÓPA.

 

PRELÚDIUM

 

Bezmenná tienistá žena povstala z hrude Orca:

jej hadité vlasy mávajúce vo vetroch Enitharmony;

a potom sa jej hlas vztýčil.

 

„Ó matka Enitharmon, privedieš ďalších synov?

'By moje meno zmizlo, pretože moje miesto nie je nájdené.

Lež ja zamdlievam od cestovania!

Sťa temný oblak odbremenený v deň zasmušilého hromu.

 

Moje korene sú rozviate v nebi. Moje ovocie v zemi pod nami

sa vzdúva, pení, a prebíja sa k životu, prvorodenému & prvopozretému!

Konzumované a konzumujúce!

Potom prečo si mi smela, ty prekliata matka, darovať život?

 

Balím svoj turban tlstých oblakov okolo svojej zmáhanej hlavy;

a zahaľujem pokryté vody sťa plášť okolo svojich údov.

Stále však červené slnko a mesiac,

a všetky tryskajúce hviezdy pršia dole plodné bolesti.

 

Nedobrovoľne sa pozerám hore do nebies! Nedobrovoľne počítam hviezdy!

Sediac v bezodnej hlbine mojej nesmrteľnej svätyne.

Cítim ich horiaci silu

a prinášam zavíjajúce hrôzy, všetky požierajúce hrozných kráľov.

 

Požierajúci & požieraný, blúdiaci temnými a dezolátnymi horami

v lesoch večnej smrti, škriekajúc v prázdnych stromoch.

Ach, matka Enitharmon!

Neodhaľ jasne tohto statného potomka ohňov.

 

Privádzam zo svojich plných pŕs myriady ohňov.

A ty si ich označila znamením, oni potom blúdia široko

a nechávajú ma prázdnu sťa smrť:

Ach! Som utopená v tienistom smútku, a vo vizionárskej radosti.

 

A kto spúta nekonečné večným putom?

Kto to dosiahne so zavýjajúcimi sa putami? A kto to bude opatrovať

s mliekom a medom?

Vidím, ako sa to smeje, prevaľuje dovnútra & môj hlas je minulosť.“

 

Pominula & prevalila svoje tienisté oblaky

na tajné miesto.

 

PROROCTVO

 

Hĺbka zimy prišla;

v čase, keď tajné dieťa,

zostúpilo cez brány orientu, večného dňa:

vojna prestala, & všetky jednotky sťa tiene zutekali do svojich dŕžav.

 

Potom Enitharmon videla svojich synov & dcéry povstávať naokolo.

Sťa perlové oblaky sa stretli spolu v kryštálovom dome:

a Los, držiteľ mesiaca, sa radoval v miernej noci:

tak vraviac, kým jeho početní synovia mávali svojimi lesklými prudkými krídlami.

 

„Opäť má prísť noc

v ktorej silný Urthona si odpočinie,

a Urizen odtrhnutý z reťazí

zažiari sťa meteor na ďalekom severe.

Natiahni svoje ruky a udri do živelných strún!

Prebuď hromy hlbiny.

 

Prenikavé vetry sa prebúdzajú,

kým všetci synovia Urizena sa nepozerajú von a nezávidia Losovi:

zmocnia sa všetkých duchov života a pripútajú

ich trilkované radosti k našim hlasným strunám.

 

Spútajú všetky kvitnúce radosti zeme,

'by nám dali požehnanie, že môžeme piť iskriace víno Losa

a nechajú nás smiať sa vojne,

pohŕdať lopotou a starostlivosťou,

pretože dni i noci radosti sa v šťastných hodinách obnovujú.

 

Povstaň, Ó Orc, zo svojho hlbokého brlohu,

prvorodený syn Enitharmony, vstaň!

A my korunujeme tvoju hlavu vencami purpurového vína;

lež teraz si spútaný;

a ja ťa môžem vidieť v tvojej požehnanej hodine, môj najstarší potomok.“

 

Ježiaci sa Démon vstal, obklopený červenými hviezdami ohňa,

krúžiaci v zúrivých kruhoch okolo nesmrteľného Nepriateľa.

 

Potom Enitharmon zostúpila nadol, do jeho červeného svetla,
a jej hlas povstal k jej deťom: a vzdialené nebesia odpovedali:

 

„Teraz prichádza noc Enitharmoninej radosti!

Koho povolám? Koho pošlem?

Tá Žena, milostivá Žena! Smie mať panstvo?

Povstaň, Ó Rintrah, teba volám! & Palamabron, teba!

Choďte! Povedzte ľudskej rase, že Ženská láska je Hriech!

Že Večný život očakáva červov šesťdesiatich zím

v alegorickej dŕžave, kam existencia nikdy neprišla:

Zakážte všetku radosť, & z jej detstva smú malé žienky

rozprestrieť siete na každej tajnej ceste.

 

Moje ustaté oči sa otáčajú k večeru, moje požehnanie je čerstvé.

 

Povstaň, Rintrah, najstarší syn: druhý po nikom okrem Orca:

Ó lev Rintrah, vztýč svoj hnev zo svojich lesov čiernych:

doveď Palamabrona, rohatého kňaza, skákajúceho po horách:

a tichú Elynittriu, striebornú kráľovnú:

Rintrah, kam si schoval svoju nevestu?!

Plače v púštnych tieňavách?

Beda, môj Rintrah! Doveď milostivého, žiarlivého Ocalythrona.

 

Povstaň, môj syn! Priveď svojich bratov, Ó ty kráľ ohňa.

Princ slnka, vidím tvoju nespočítateľnú rasu:

tlstú sťa letné hviezdy:

každý divoch, čo trasie svojou zlatou hrivou,

a tvoje oči sa radujú kvôli sile Rintraha, zúriaceho kráľa.“

 

Enitharmon spala

tisícosemsto rokov: Muž bol Sen!

Noc Prírody a jej hárf bezstrunných:

spala uprostred jej nočnej piesne,

tisícosemsto rokov, pozemský sen!

Tiene mužov v pobehujúcich tlupách vo vetre:

rozdeľujú nebesia Európy:

kým Albionský Anjel porazený svojimi vlastnými chorobami
neutiekol so svojimi tlupami.

Oblaky visia zaťažko nad Albionským brehom:

naplnené nesmrteľnými démonmi budúcnosti:

na porade sa zhromažďujú porazení Anjeli Albionu.

Oblaky zaťažko visia nad domom ich porady; dole sa ženúc

na hlavy Albionských Anjelov.

 

Jednu hodinu ležia pochovaní pod ruinami tej haly;

ale sťa hviezdy povstávajú zo slaného jazera, povstali v bolesti,

v skúšaných hmlách preoblačnených hrôzami bojujúcich čias.

 

V myšlienkach rušených, oni povstali z jasných ruín ticho nasledujúc

zúriaceho Kráľa, ktorý hľadal svoje prastaré chrámy hadie,

ktoré sa rozťahovali vo svojej tienistej dĺžke pozdĺž Ostrova bieleho.

Okolo neho sa prevaľovali oblaky vojny; tichý Anjel išiel

pozdĺž nekonečných brehov Temže k zlatému Verulamu,

kde stoja úctyhodné portály tej vysoko sa dvíhajúcej veže

ich dubmi-obkolesené piliere, vytvarované z masívnych kameňov, odrezaných

nástrojmi; kamene vzácne; tak večné v nebesiach,

farieb dvanástich, nemnohými poznané na zemi, dávajú svetlo nepriesvitné,

umiestnené v poradí hviezd, keď päť zmyslov premožených

v záplave nad na zemi-zrodeným človekom; potom otočili svoje oči

na dve nehybné gule, koncentrujúce v sebe všetky veci.

Neustále sa meniaca špirála sa týči do nebeských nebies,

ktoré sa ohýbajú nadol; a nozdry zlatých brán zatvorené,

otočené von, zamrežované a petrifikované proti nekonečnému.

 

Myšlienka zmenila nekonečné na hada; toho, ktorý ľutuje:

na požierajúci oheň; a človek utiekol od jej tváre a schoval sa

v lesoch noci; potom všetky večné lesy boli rozdelené,

na zemi prevaľujúce sa v kruhoch priestoru, čo sa sťa oceán hnali

a premohli všetko okrem tohto konečného múru tela.

Potom had prijal posvätnú podobu, obraz nekonečného

sa zatvoril v konečných revolúciách, a človek sa stal Anjelom;

Nebesia mocným kruhom sa otáčajúcim; Boh tyranom korunovaným.

 

Teraz dorazili prastarí Ochrancovia k severnému portálu,

ktorý zasial tlsté stromy najčernejšieho lístia, & v údolí

ohromnom, uzavreli Kameň Noci; šikmo stál, prevísajúc

sa nad fialovými kvetmi a plodmi červenými; obraz toho sladkého juhu,

kedysi otvoreného nebesiam a povýšeného na ľudský krk,

teraz prerastený vlasmi a krytý kamenistým stropom,

dole sa ponoril pod príťažlivý sever, ktorý krúži okolo nôh

sťa zúriaci vír láka malátneho pátrača do jeho hrobu:

 

Albionský Anjel vztýčil Kameň Noci.

Uzrel Urizena nad Atlantikom;

a jeho bezočivú Knihu,

ktorú Králi & Kňazi kopírovali na Zemi

rozširujúc ju od Severu na Juh.

 

A oblaky & ohne bledé sa valili okolo v noci Enitharmony

okolo Albionských štítov & londýnskych múrov; stále Enitharmon spala!

Valiace sa zväzky šedej hmly zastierajú Kostoly, Paláce, Veže:

pre Urizenovu nezovretú Knihu: kŕmiac jeho dušu ľútosťou.

Mládež Anglicka ju ukryla v zasmušilej kliatbe a ublížila nebesiam; dohnaná

do smrtiacej noci, aby videla tvár Albionského Anjela.

Ich rodičia ich priviedli & zostarnutá nevedomosť kážuca pokrytecky

na pustej skale, vnímaná tými zmyslami, ktoré sú uzavreté myšlienkam:

Pusté, temné, strmé to stojí a zatieňuje Londýn.

Uzreli jeho kostnatú nohu na kameni, svalstvo pohltené v plameňoch:

uzreli Hadí chrám zdvihnutý nad ním, zatieňujúci Ostrov biely:

a začuli hlas Albionského Anjela zavíjajúceho v ohňoch Orca,

hľadajúceho trúbku poslednej skazy.

 

Zavíjanie bolo počuť z Westminsteru, hlasnejšie & hlasnejšie:

strážca tajných kódov opustil svoje prastaré sídlo,

vyhnaný plameňmi Orca; jeho kožušinové róby a falošné kučery

prilepené a prirastené k jeho svalstvu, a nervy a žily natiahnuté cez ne

so zasmušilými mukami choro visiac vo vetre: utekal

podlizujúc sa pozdĺž Ulicu Veľkého Juraja cez bránu Parku; všetci vojaci

utekali pred tým pohľadom; strhol si svoje muky do divočiny.

 

Potom nastalo zavíjanie naprieč Európou!

Lež Orc sa radoval, keď počul zavíjajúce tiene,

ale Palamabron vystrelil svoje blesky zarezávajúce sa do jeho širokého chrbta

a Rintrah visel so všetkými svojimi légiami v spodnej hlbine.

 

Enitharmon sa smiala vo svojom spánku keď videla (Ó ženský triumf!)

každý dom sťa brloh, každého muža spútaného; tiene sú naplnené

duchmi, a okná utkané železnými kliatbami:

nad dverami Nesmieš; a nad komínmi strach je vpísaný:

so železnými putami okolo ich krkov utekajú k múrom

Občania: s olovenými putami na nohách obyvatelia predmestí

ťažko kráčajú: krehké a ohnuté sú kosti dedinčanov.

 

Medzi oblakmi Urizena plamene Orca sa sťažka prevaľujú

okolo údov Albionského Strážcu, jeho svalstvo požierané,

zavíjajúce & syčiace, škreky & stonania, & hlasy zúfalstva

vstávajú okolo neho v oblačných

Nebesiach Albionu, zúrivo

červeno-údnatý Anjel schytil, v strachu a mukách;

Trúbku poslednej skazy; ale nemohol zaduť na železnú rúru!

Trikrát sa pokúsil trúfanlivo prebudiť mŕtvych pre Súd.

 

Mocný Duch skočil zo zeme Albionu,

zvaný Newton; zmocnil sa Trúbky, & zadul obrovskú ranu!

Žlté sťa listy Jesene myriady Anjelských vojsk

padli cez zimnú oblohu hľadajúc svoje hroby;

rinčiac svojimi prázdnymi kosťami v zavíjaní a nariekaní.

 

Potom sa Enitharmon zobudila, ani nevedela, že spala

a tisícosemsto rokov ulietlo

sťaby neboli.

Zvolala svojich synov & dcéry

k zábavám noci

v jej kryštálovom dome;

a potom jej pieseň pokračovala.

 

„Povstaň Ethinthus! Síce ťa povolal červ zeme;

zanechaj ho v márnosti;

kým noc svätých tieňov

a ľudskej samoty nie je minulosť!

 

Ethinthus, kráľovná vôd, ako len žiariš na oblohe:

moja dcéra, ako sa len teším! Lebo tvoje deti sa zišli naokolo

sťa radostné ryby na vlnách, keď chladný mesiac pije rosu.

Ethinthus! Si sladká sťa rozkoše mojej zamdlievajúcej duše:

lež teraz tvoje vody švitoria okolo nôh Enitharmony.

 

Manathu-Vorcyon! Zrel som ťa planúceho vo svojich halách,

svetlo duše mojej matky! Vidím tvojich pôvabných orlov naokolo;

tvoje zlaté krídla sú mojou rozkošou, & tvoje plamene jemného zdania.

 

Kde je môj lákajúci vták Edenu! Leutha, tichá láska!

Leutha, mnohofarebná dúha si berie rozkoš z tvojich krídel:

jemná duša kvetín Leuthy!

Milo sa usmievajúci sa mor! Vidím tvoje zahanbené svetlo:

tvoje dcéry mnohé sa meniace,

sa otáčajú sťa sladké parfumy vzostupujúce, Ó Leutha, hodvábna kráľovná!

 

Kde je mladý Antamon, princ perlistej rosy?

Ó Antamon, prečo chceš opustiť svoju matku Enitharmon?

 

Len ja ťa vidím v kryštálovej podobe,

vznášajúc sa nad kvitnúcim vzduchom:

s črtami uspokojenej túžby.

Môj Antamon, sedem cirkví Leuthy hľadá tvoju lásku!

 

Počujem jemnú Oothoon v Enitharmoninom stane:

prečo sa chceš vzdať ženského tajomstva v melanchólií, dieťa?

Medzi dvoma momentmi blaho je dozreté:

Ó Theotormon okradnutý o radosť, vidím tvoje slané slzy tiecť

dolu po schodoch môjho kryštálového domu.

 

Sotha & Thiralatha, tajné obyvateľky snových jaskýň,

povstaňte a uspokojte trasúceho sa nepriateľa svojimi melodickými piesňami.

Stále sú tvoje hromy zlatisté, & spútavajú tvojich koňov čiernych.

Orc! Usmej sa na moje deti!

Usmej sa, syn mojich súžení!

Povstaň, Ó Orc, a daj mojim horám radosti svoje červené svetlo!“

 

Pominula sa, lebo všetci šli napred v love pod pobožným mesiacom,

prebúdzajúc hviezdy Urizena svojimi nesmrteľnými piesňami,

ktoré príroda pocítila cez svoje póry, ohromné orgie,

kým ráno sa neotvorilo východnej bráne.

Potom všetci ušli zo svojich dŕžav, & Enitharmon plakala.

 

Ale strašný Orc, keď uzrel ráno na východe,

vystrelil z výšin Enitharmony;

a vo viniciach červeného Francúzska sa objavilo svetlo jeho hnevu.

 

Slnko blčalo prudkou červeňou!

Hnevlivé hrôzy poletovali naokolo!

Na zlatých vozoch zúriacich, s červenými kolesami ponárajúcimi sa do krvi;

levy bičujú svojimi zlostnými chvostmi!

Tigre číhajú na korisť & lížu červenkasté prúdy:

a Enitharmon stoná & plače v skaze a zasmušilosti.

 

Los zdvihol svoju hlavu, ktorú mával sklonenú, v hadích hromoch odetú:

a s nárekom striasol všetku prírodu po najsamší pól,

zvolávajúc svojich synov pre súboj krvi.

 

 

 

Pieseň Losa

AFRIKA

 

Zaspievam ti pieseň Losa, Večného Proroka:

spieval to štyrom harfám na stoloch Večnosti.

V srdcom-tvarovenej Afrike.

Urizen zmdlel! Ariston sa zachvel!

A potom Pieseň začala.

 

Adam stál v záhrade Edenu:

a Noe na horách Araratu;

uzreli Urizena dávať svoje Zákony Národom

rukami detí Losa.

 

Adam zamdlel! Noe zbledol! Sčernel slnečný Afričan,

keď Rintrah daroval Abstraktnú filozofiu Bramovi na Východe:

(Noc prehovorila k Oblaku!

„Hľa, tento Človek vytvaroval duše v usmievajúcom sa pokrytectve. Vojna

jedného proti druhému; tak ich nechajte Bojovať ďalej; otrokov večných Živlov.“)

Noe sa skrčil pod vlny:

Abrahám utiekol v ohňoch z Chaldey;

Mojžiš uzrel nad Horou Sinai tvary temného rozčarovania:

 

Trismegistovi Palambron dal abstraktný Zákon:

i Pytagorovi, Sokratovi & Platónovi.

 

Časy sa valili nad synmi Hara, z času na čas

Orc na Hore Atlasu zavíjal, spútaný Reťazami Závisti:

potom sa Oothoon vznášala nad Judášom & Jeruzalemom

a Ježiš počul jej hlas (muž nešťastí) a obdržal

Evanjelium od prekliateho Theotormona.

 

Ľudská rasa začala slabnúť, lebo zdraví si vybudovali

oddelené miesta, stráchajúc sa z radostí Lásky

a nakazení to len podporovali:

tak Antamon privolal Leuthu z jej údolí radosti:

a Mohamedovi neporiadnu Bibliu dal.

Ale na Severe, Odinovi, Sotha dala Kódex Vojny,

kvôli Diraladovi rozmýšľajúcom o znovuzískaní svojej radosti.

 

Toto boli Kostoly: Nemocnice: Hrady: Paláce:

sťa siete & pasce & zrady, ktoré chytali radosti Večnosti

a všetok pokoj v púšti;

kým sťa sen Večnosť nebola vymazaná & zahladená.

 

Od tej hrôzy, kedy Har a Heva utiekli

pretože ich bratia & sestry žili vo Vojne & Túžbe;

a ako utekali, zrážali sa

do dvoch rovných žalostných podôb:

zakrádajúc sa v jašteričom tele nad

prsiami zeme:

a všetka rozľahlosť Prírody sa zrazila

pred ich zrazenými očami.

 

Potom strašná rasa Losa & Enitharmony dala

Zákony & Náboženstvo synom Hara spútavajúcim ich viac

a viac k Zemi: zatvárajúc a uväzňujúc:

kým Filozofia Piatich Zmyslov nebola hotová:

Urizen plakal & dal ju do rúk Newtona & Locka.

 

Oblaky sa sťažka prevaľovali nad Alpami okolo Rousseaua & Voltaira:

a na horách Lebanonu okolo mŕtvych Bohov

Ázie; & na púšťach okolo Afriky okolo Padlých Anjelov

Strážny Princ horí vo svojom nočnom stane.

 

ÁZIA

 

Králi Ázie začuli

zavíjanie prichádzajúce z Európy!

A každý utekal preč zo svojej Siete;

zo svojho prastarého utkaného Brlohu;

lebo temnota Ázie bola zdesená

tlsto-horiacimi, myšlienky-plodiacimi ohňami Orca.

 

A Králi Ázie zastali

a plakali v horkosti duše.

 

Nemal by Kráľ privolať hladomor z planiny?

Či Kňaz zas Mor z močiara?

'By uväznil! 'By vystrašil! 'By pretrhal!

Obyvateľov hôr a plání;

za dňa ich všetkých sýtiacu prosperitu;

v noci ich rozkošné piesne.

 

Nemal by Kancelár odhodiť svoju uzdu

chudoby na pracujúcich?

´By upravil cenu práce;

´by vynašiel alegorické bohatstvá:

 

a tajní káratelia ľudí

privolávajú ohne do Mesta

hromady dymiacich ruín,

v nočnej prosperite & svojvoľnosti.

 

'By odvrátili človeka od jeho cesty,

'by zadržali dieťa od lona,

'by odrezali chlieb od mesta,

'by sa ostatok naučil ich poslúchať,

'by pýcha srdca smela raz zlyhať;

'by túžba očí mohla byť uhasená:

'by krehké ucho vo svojej nedospelosti

mohlo byť otupené; a nozdry uzavreté;

'by poučili smrteľných červov o ceste,

ktorá vedie od brán k Hrobu.

 

Urizen ich počul nariekať!

A jeho trasúce sa, mávajúce krídla

vyšli ohromne nad červené plamene,

kresliac oblaky zúfalstva naprieč nebesia

Európy kým on šiel:

a jeho knihy mosadze, železa & zlata

sa roztápali nad krajom sťa on letel,

ťažko-okrídlený, zavíjajúci, plačúci.

 

A zastal si nad Judeou:

a ostal na svojom prastarom mieste:

a vystrel svoje oblaky nad Jeruzalemom:

pre Adama, práchnivejúceho kostlivca,

ležiaceho zblednutého v záhrade Edenu;

a Noeho bieleho sťa sneh

na horách Araratu.

 

Potom hromy Urizena zaburácali hlasne

z ich utkanej temnoty zhora.

 

Orc zúriaci v Európskej temnote

povstal sťa pilier ohňa nad Alpami

sťa had zúriaceho ohňa!

Mrzutá Zem

sa zmrštila!

 

Vpred z mŕtveho prachu hrmotiaceho kosti ku kostiam

sa pridali: trasúca a zmietajúca sa rozklepaná hlina dýcha

a všetko svalstvo stojí nahé: Otcovia a Priatelia;

Matky & Deti; Králi & Bojovníci.

 

Hrob škrieka rozkošou, & trasie

svoje prázdne lono, & zoviera tuhý kmeň:

jej prsia sa nadúvajú divokou túžbou:

a mlieko & krv & víno žliaz

v riekach sa ženie & kričí & tancuje

na hore, údolí a planine.

 

Pieseň Losa sa Skončila.

Urizen Plakal.

 

 
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář