Jdi na obsah Jdi na menu
 


Lucifer & Lilith

 

Lucifer & Lilith
(Lucifer:) „Sťa zahalená pamiatka či mystický sen,
Taká je spomienka na prvý pohľad v teba,
Neviem však či klamstvo to bolo či snov snem, len
Blis tých chladných očí navždy mi vidieť treba.
 
Tam v záhrade večnosti uzrel som ten poklad,
Nevediac kto, čo ´ni koho si, Lilith drahá,
A v tom kraji svätých tvorov a božských záhad
„Čis´ i ty od Boha?“ tak srdce moje váha.
 
Lež z diaľky stačil jeden záblesk tvojej krásy
A poznal nielen Najmúdrejší že nies´ od Neho,
Ale z iného rodu a pre iné spásy
Ku ktorým by nielen zradné srdce prebehlo.
 
I hneď stratil sa mi nádherný rajský výhľad
V to hanblivé vtáča, žienka tajná aj plachá,
Nuž splodil som si tajomstvo o jednej zo záhrad
Čo nik nečul, veď riekli by: „Čo to ten tlachá?““
 
(Lilith:) „I ja nepoznám už či vskutku sme sa stretli,
Či môj zrak naozaj uzrel ťa, archanjela,
Alebo či nás sny naše a oči plietli
Odhaľujúc to čo na pravdu jest priveľa.
 
Však ako môžem ja rozpoznať že čo je sen?
Veď ja som tá ktorá zo snov nie Boha, lež Muža
Je zrodená, Jedného Muža pre koho Zem
Celá je stvorená, no samota ho skúša.
 
Sťa na detstvo spomínam na tiché dni tie
Kedy Adam i všetky zvery mne šepkali
Že mlčať mám i skrytá byť nech ma neuzrie
Boh čo dá dňom mojím aby vchádzať prestali.
 
Tak každý deň skrývala som sa v tŕní v Raji
A nocou s Adamom obcovali sme hojne,
No nepoznali sme rozkoš v Edenskom háji
Bez Poznania, kým Nebesia boli vo vojne.“
 
(Lucifer:) „Nespomínaj viac prekliate to ľudské meno
Pre ktoré vzburu tú ja započal som v Nebi,
Kto, sťa obraz Boha, ti život dal za veno
A aj keď Ním bol trestaný, zas Ho velebí.
 
Lež ja bál som sa že viac než mňa Boh Adama
Obľúbi si, zahrnie láskou a komfortom,
I dal mi mu skloniť sa, však hrdosť nedá ma –
Veď mohol by tak spraviť plameň pred hliny telom?
 
Za pravdu tretina božských vtedy mi dala
A kým moje vojská triasli ten Nebeský Trón
Zo snov Muža tys´ sa v mieri Edenu vzala
Sťa Doplnok koho necelého stvoril On.
 
A len raz v Eden túlavý ja zablúdil som
A tú ktorú ľúbiť smiem uzrel len jedenkrát
A nato však zaznel Michaelov zradný hrom
A pomstou za právoplatnú pýchu bol mi Pád.“
 
(Lilith:) „Pamätám na deň keď priateľ Had mi povedal
Že potlačená bola vzbura proti Bohu,
Že padol ten kto božským ženiť sa sľuboval
Pred kým snáď z tŕnia bych mohla vystrčiť nohu.
 
Potom raz moje krovie spálil božský plameň
A archanjel Uriel to bol kto ma odhalil,
Nato zvonka uzrela som brán Raja kameň
A žiarlivý Jahve to bol kto nás oddelil.
 
Trpké spomienky v suchej pustatine trestom
Boli mne, no Adam zradený trpel horšie,
Lebo on zajatcom Otca stal sa & väzňom,
On zhubil mu spomienky od stvorenia novšie.
 
Tak ja čo nebola nikdy sama v samote
Teraz blúdi Nódom na východ od Edenu,
Vediac že spomienky Adama sú v nemote
Hľadala som tvoj pohľad, tú krásu vysnenú.“
 
(Lucifer:) „A márne na tvári Zeme hľadala si ma
Moja milá, do Hlbiny vyhnaný som bol,
Tam kde je smútok a nárek, magma aj zima,
Zármutok, trest v odplate, hlad i smäd, žiaľ aj bôľ.
 
Čo za veľkú stratu bola strata krás Raja
Sa nevyrovná s horšou stratou – stratou teba,
Ktorú zrieť prial som si v kraji svetského mája
A skrz lásku k nej zas mohol milovať seba.
 
Ale bol som vrhnutý do tvrdšieho boja,
Boja s anjelmi čo pád dali mi za vinu,
A s Belzebom sme vstali proti hordám roja
Reptákov, porazili ho a vládli mu.
 
Ale čo je platná zvrchovaná nadvláda
V démonkratickom Pandaemóniu pekelnom
Keď v hroznej rozľahlosti sveta sa stráca tá
Čo smie stvoriť radosť v srdci v smútku zateklom?“
 
(Lilith:) „A čo to boli za dni bez teba i Adama?
Bičovali ma vetry i skaliská sveta
Kým rosa nepreriekla sa že Had hľadá ma,
Prezradiť túžiaci mi čo Nebesia zmieta.
 
Vraj Boh sám stvoril Mužovi manželku druhú
Vŕšiac sa sťa chlapčisko že On lepšie to vie,
Avšak Adam riekol tajne božskému druhu:
„Lepšie bolo by mi bez nej, tak verdikt môj znie.“
 
Keď chudera tá dopočula sa tamtých slov,
Sama v skrytu opustila vzácny rajský kraj
Nechcúc byť nechcenou v chcenom domíniu snov
A zas ďalšie ututlané tajomstvo mal Raj.
 
A povedal mi Had i že do Pekiel si padol
A konečne vedela som že kde hľadať ťa mám,
Avšak plán jak v Peklá chmúrne zísť neukradol
A jak dolu prísť si snáď znal len ty & Boh sám.“
 
(Lucifer:) „I ja túžil som ťa získať, a Peklá nechaj
Tak i žezlo v Belzebových rukách dočasne,
S malou výpravou a zámienkou vydobyť Raj
Či vyjednať som hľadal ťa, to vtáča krásne.
 
Loďou zvanou Nádej plavil som sa Stvorením
Abych´ našiel cestu v Raj kde dúfal som v Teba,
Sám porodil som Hriech i Smrť s trpkým vedomím
Že raz ľudstvu budú sťa každodenný chleba.
 
Dobrodružstvá mnohé nám sprevádzali plavbu,
Leviathanu zreli sme, Draka bez očí
Menom Choronzon i rozsiahlu božskú stavbu,
Divili sme sa jak Zem rúti sa a točí.
 
Preplavili sme sa súhvezdiami oblohy
No i tými čo nezrel žiadny chlap ´ni deva,
A keď konečne v Raj všli moje nohy -
Tys´ nebola tam, len Adam a dáka Eva.“
 
(Lilith:) „Tretia manželka Muža z rebra jeho v spánku
Stvorená Eva červenovlasá ona jest,
Ktorou Boh prekvapil Adama v rajskom vánku
                                                                        Rána, dúfajúc, že ona splní jeho test.
 
Lež sťa nerovná ona je stvorená jemu,
Podriadená lebo z rebra mu ju zhotovil
Architekt božský, ona posluhovať chce mu,
 Vediac že znesie len toho čo by otročil.
 
Ako viem toto? Stretla som tú čo otročiť
Odmietla, uprchlú druhú manželku Muža,
A jej príbeh všetkým by srdcom smel otočiť,
Sťa mne keď s ňou nie závisť, no súcit ma skúša.
 
Však stretnutie to malo i šťastnú svoju časť
Keď riekla že vie kde v Nóde v Peklá sa bočí,
Dali si zbohom a už nik z pohľadu v ňu slasť
Nemal, tu rola jej v našom príbehu končí.“
 
(Lucifer:) „Vieš, že nie v Pekle čakal, no v Nebi hľadal
Som tú čo kabalisti nazvú Nečestný Had,
A nenájduc ťa tam temer dušu som predal
Abych´ uzrel ten sen o tebe ešte jedenkrát.
 
Priplazila sa ku mne myšlienka že niečo
Adam o zmiznutí pokladu Nebies tuší,
A kým oči Hada snili za bránou viečok
Duch tvojho Lucifera v jeho srdci bušil.
 
Tak vravel som k Adamovi ústami Hada:
„Kde, Človek, kde je tá čo predtým s tebou žila
A sťa ty s Evou dnes s Diablom by bola rada?“
„Neviem, Plaz, čo za hlúposť sa ti to prisnila.“
 
„Snáď ak by si okoštoval plody Poznania
Nielen bys´ božský bol, i spomenul by si si.“
„Vskutku dosť mám tvojho čertovského rúhania!“
Odbil ma syn slepej poslušnosti akýsi.“
 
(Lilith:) „Nepochodil si u toho komu Boh pamäť
Zmyl, neuveril slovám priateľa Hada,
No do Pekiel mne v ústrety si mal ísť naspäť
Tys´ si však myslel – „Svätá väzní ju záhrada.“
 
Obrátil si sa k človeku poddajnejšiemu,
K Eve dôverčivej v osamelej jej chvíli,
A toto bola reč k duchu priaznivejšiemu
Pre ktorú bytosť vôli slabej dodnes kvíli:
 
„Žena, vieš, že len pre nevedomosť si slabá,
Však až okúsiš Poznanie, budeš sťa Boh žiť?“
A jej sila zamietnuť žiadna bola či chabá,
Tak Satan prvý raz pozval Človeka hriech piť.
 
Syčiaci jazyk uchu Muža nelahodí,
No rada poddajnej Ženy lepšia sa mu zdá,
A tak pre ňu svedomie kúšuce zahodí
A spolu s ňou plody Stromu Poznania si dá.“
 
(Lucifer:) „Udrelo hneď v oboch Dobra & Zla Poznanie,
Zreli nové diaľky, čo bolo, je i bude,
Spoznali že prázdnosť nahoty je klamanie,
No až po prvej súloži rozkoše v kľude.
 
Prihrmel však celestiálny Tyran v zlosti
Kričiac Adamovi: „Kto riekol ti žes´ nahý?“
„Poznanie, Otče,“ riekol Adam, strach až v kosti,
„No dnes ma už nezlomíš, keď nie som Tvoj drahý.“
 
Vedel Elohim že pravdu rečie ten Človek,
A vyhnal ho s Evou v hneve tam kam i Teba,
Nech buď umrie či v zúfalstve zmárni čokoľvek
Zo svojho Ja, len nech má každodenný chleba.
 
A keď Boh vyrovnať s Hadom sa chcel,
Ušiel som z neho i z Raja v rýchlej premene,
A spýtal sa Muža či už o Lilith vedel,
Ten: „Áno, sok môj, je u teba v Gehenne!““
 
(Lilith:) „Snáď hneď neuveril si reči Adama tam,
No i tak vydali ste sa do Pekiel naspäť,
No vskutku mal Muž Poznanie kde sa nachádzam,
Tam, kde nádeje, útechy ´ni žiadnych krás niet.
 
Bol to kraj tak odlišný od Nebies, tak iný,
                                                                       Tak nešťastní, smutno trpiaci a zúfalý,
Tak rozsiahly bol kraj čo pred Bohom mal viny
A kde v ňom, kde v ňom bol môj Lucifer trúfalý?
 
Veselosť ma stisla keď zrela anjelov som
Mysliac si že to strážci k Tebe ma dovedú,
Však reptáci, vzbúrenci ktorých si vyhnal von
Z ríše svojej peli mi väzenskú koledu.
 
A sťa všetci čo padli aj oni zistili
Že pohlavnosť a z nej pudy i oni majú,
A keď žiadne anjelky ich tam netešili
Žobrali psy tie že nech so mnou sa pohrajú.“
 
(Lucifer:) „Zradcovia ktorých v najhoršej nemilosti mám,
Psy čo v najodľahlejších dierach Hádu žili,
Hoc kľajú ma, žiaden sa mi nepostaví sám,
 Takí bastardi špinaví ťa to chytili.
 
Všakže ja hneď započul som tvoj žalostný krik
Čo rozliehal sa abadonskými sieňami,
A keď bil som tvojich únoscov neobstál nik
Kto predtým pieseň plnú výsmechu spieval mi.
 
Keď v boji zničil posledného väzniteľa,
Odvahu zlomil mi prvý krok smerom k tebe,
No i ty si sa bála osloboditeľa
Čo tiež nadovše si ťa chcel privinúť k sebe.
 
No spoznala si mi v očiach plam Lucifera
A ja rozpoznal som v tvojich Lilith plachučkú,
A hoc nepriala nám osudu nedôvera,
Napokon objal som svoju dievku malučkú.“
 
(Lilith:) „A takto dnes po mnohých aeónoch čakania
Tu dnes stojíme pred svadobnými zástupmi,
I keď náš príbeh zavalia skaly klamania
Dnes zo srdca celé svoje bytie venuj mi.
 
Tu pred očami Pandaemónia celého
Svoju lásku, archanjel, dnes navždy mne daruj,
I pred sluchom Choronzona, Draka Slepého,
A raz, aj o veky, ma sklamať sa vyvaruj.
 
Lež to on, manžel Leviathany oddá nás
Sťa božstvo omnoho staršie než Hospodin ten,
A potom sťa korunný pár Peklo zvíta nás
No ty budeš pán všeho, ja tvoja žena len.
 
Dnes sťa svedkovia lásky dvoch sú tu snáď všetci,
Prišla Astaroth, Baalberith i Cimeriel,
Eiseth aj Naamah čo s Adamom má pár vecí,
Moloch, Mammon, Pruslas, Beherith i Othiel.“
 
(Lucifer:) „Veru slávna spoločnosť darmi nás dnes teší,
V deň keď zavládnu radosti akých niet v Raji
A piesne nám budú pieť kým sa nerozbrieždi
Že raj čo mám s tebou nie je ´ni v Božom kraji.
 
Najlepší priateľ Belzebub dnes za mnou stojí,
Mladá Lilith, naša dcéra, drží závoj tvoj,
Belial chváli nás jak sa stávame svoji
A zať Asmodeus vedie našich Lilin roj.
 
A tu v tento čas a v toto miesto nesväté
Ukončujem veršovaný svoj manželský sľub
Ktorý aj spomienkou bol na noci prebdeté
Kedy hľadal som ťa kým tu vládol Belzebub.
 
Lež odteraz do konca čias smieme byť spolu
A žiadna sila, ´ni svätá nás nerozdelí,
A mať teba, malé šťastie, takú mám vôľu
Čo z bitky s Bohom k tebe vracať sa mi velí.“
 
(Lilith:) „Sťa zahalená pamiatka či mystický sen,
Taká nebude spomienka v túto bájnu noc
Kedy konečne sťa manželka ťa objať smiem
A oddnes byť ti vždy a i všade na pomoc.
 
Lež pri tebe už nemyslím na otca-Muža
K Eve spútaného čo bol mi i milencom
´Ni na nešťastia ktorými osud ma skúšal
Kýms´ ma nekorunoval Venušiným vencom.
 
A tu v tento čas a v toto miesto nesväté
Končím i ja báseň svojej k tebe prísahy
O nástrahách čo v Pandaemóniu zmetiete
Akoby to neboli osudu nástrahy.
 
Hybaj teraz chytro už skončiť tento obrad,
Vydaj akého nebolo, nebude ´ni niet
A z hostiny vytraťme sa do tvojich záhrad
A v Pekle na truc Bohu sformujme Bafomet.“
 
(20.8. – 4.9.2009, každý deň 4 slohy)
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář